Znovu raz sa presviedčam, že tvorcovia animovaných rozprávok sú momentálne najkreatívnejšou skupinou vo filmovej brandži. Pre ilustráciu stačí spomenúť také skvosty ako "Shreck", "Ako si skrotiť draka" alebo "Hore".
Animovaná rozprávka "Na Vlásku" nie je ani náhodou prvoplánová rozprávka. Pozornému divákovi neujde, že v tom príbehu ide o čosi viac než len o prerozprávanie klasickej rozprávky bratov Grimmovcov. Je to posolstvo. Najmä posolstvo rodičom...
Neverím, že bratia Grimmovci čo len tušili o Jungových alebo Rogersových psychologických definíciách zrelej osobnosti. Neverím, že v pôvodnom príbehu veža symbolizuje čosi viac než len fyzickú izoláciu hlavnej hrdinky. Rovnako tak neverím, že za postavou čarodejnice Gothel videli niečo viac než len symbol ľudského egoizmu a chamtivosti. Ale verím, že scenáristi presne vedeli čo robia. Ich zásluhou sa rozprávka mení na manifest... Manifest detí za svoje právo na vlastné sny a nezávislé rozhodnutia...
Na moje veľké prekvapenie som zistil, že drvivá väčšina kritík zostala poriadne na povrchu. Hodnotia skôr Grimmovcov ako Disneyovcov... Moja verzia je o niečom inom. O niečom hlbšom... O vzťahoch medzi rodičmi a deťmi...Niet sporu, že táto rozprávka je o dospievaní, o boji za emancipáciu detí.
Úplne geniálne nazvali tvorcovia čarodejnicu Gothel - Matkou. I keď v príbehu ide o falošnú matku, pieseň "Matka to vie" signalizuje však aj čosi viac. Gothel nie je len symbol univerzálneho zla. Gothel je model rodiny. Bohužiaľ. Väčšina rodín, ako ich vidím fungovať okolo seba, takto funguje: "Matka to vie". Inak povedané: "Matka vždy vie čo je dobré pre jej deti." Ja som vyrastal v takej rodine. Moja mama "vždy najlepšie vedela čo je dobré pre mňa". Žiadny môj zásadný sen nemohol byť dôležitejši ako ten jej. Či sa jednalo o hru na hudobný nástroj, oblečenie, výzdobu detskej izby, spôsob trávenie voľného času, výber kamarátov...
Všetko by to bolo úplne banálne a hodné zabudnutia, keby to nemalo tak ďalekosiahle následky na môj nasledujúci život. Jeden z najhorších: strata istoty v rozhodovaní. Napríklad taká farba oblečenia. Keď som si ako dieťa vybral hnedú pre nohavice, okamžite nasledovala séria argumentov: "prečo nie modrá, keď tá mi svedčí viac". To čo som sa dozvedal od "najvyššej autority" bolo, že som úplne neschopný samostatne posúdiť, čo sa mi na sebe páči a čo nie... Teraz, po dlhých rokoch, si musím z nuly vytvárať estetický názor na mnohé praktické oblasti života: ošatenie, farby domu, tvary nábytku... Krvopotne dolujem svoj názor z najhlbších vrstiev svojej duše a kriesim to, čo bolo tak úspešne zadupané ešte v detstve...
Ale rozprávka nám ponúka i ďalšie témy na zamyslenie. Zoberme si taký spôsob väznenia Rapunzel. Žije vo veži. V ťažko dostupnom lese. Vo väčšine rozprávok sú veže naozaj nedobytné. Obohnané hradbami a strážené obrami, drakmi, alebo čarodejníkmi. Ale nie v tomto prípade. Rapunzel môže vežu opustiť kedykoľvek sa jej zachce. Vnútri ju drží čosi iné. Niečo silenjšie ako hradby, obri, draci a čarodejníci. Svoje vlastné výčitky. Výčitky a sebaobviňovanie, vybudované z neuveriteľnej spleti falošných argumentov, predstieranej lásky, neznalosti a ďalších donebavolajúcich manipulácií. To sú tie neviditeľné okovy, ktoré si Rapunzel berie všade so sebou a zakaždým, keď sa rozhoduje, musí zvádzať ťažký súboj s vnútornou "Matkou", aby si obhájila vlastné rozhodnutia sama pred sebou ...
Ako to už väčšinou v živote býva, za slobodu sa platí. Častokrát tým najcennejším. V prípade Rapunzel stratou zázračných vlasov. V prípade mojom, odcudzením...
Asi je prirodzené, že sa sympatie divákov prikláňajú na stranu Rapunzel. Samozrejme aj moje. Ale uvedomujú si, najmä rodičia, že tým vyjadrujú svoje sympatie k nezávislému správaniu sa svojich detí? Koľkí z nás sme si po zhliadnutí tohto filmu položili otázku: "Aké sny majú naše deti? Dokážeme ich prijať, alebo ich považujeme za infantilné, naivné alebo inak nehodné nasledovania...?"
Čo ak si dieťa vysníva, že jeho snom je kariéra modelky a v mojom sne je to kariéra ekonómky? Budeme naše deti strážiť vo veži, alebo im dáme možnosť vykročiť do sveta, riskujúc, že si pritom dolámu väz. Kde sú hranice nášho strachu, keď si už myslíme, že sa naše dieťa rúti priamo do priepasti? Necháme ho skočiť, alebo budeme budovať ešte dokonalejšiu vežu, aby sme ho "ochránili pred sebou samým"?
A chránime jeho, alebo len jeho "zázračné vlasy", ktoré naozaj liečia našu dušu a robia nás mladými...?
M.H.
